Občas by som chcela krištáľovú guľu, ktorá by mi pomohla odpovedať čo robiť. Pocitov, že neviem čo mám robiť, kam sa ďalej pohnúť, a čo by pomohlo to zmeniť, mám v posledných dvoch rokoch viac než by sa mi páčilo. Niekedy je to až do miery, že sa mi nechce nič, dokonca ani žiť. Plávam vo vodách emócií, ktoré som ani netušila, že mám. Dobre, byť úprimná, tušila, ale nečakala som, že tak často v nich budem plávať.

Chcela som písať. Nápady na články som mala neustále. Cítila som potenciál, že by mohli pomôcť, osvietiť, niektoré pobaviť a iné udržať spomienku na to čo bolo. Pomohli by m pripomenúť, že dobre bolo. Alebo že po búrke sa vždy obloha vyčistí a je dobre.

Kde utiekol život a čas netuším

Také krásne motivačné články som napísala a „skutek utek“. Iba 460 dní mi trvalo, aby som opäť zvážila, že sa dotknem klávesnice. Láka ma písať a aj tak nič. Chvália ma, že viem písať, že sa to dobre číta. Dokonca sa ma pýtali, že kedy napíšem niečo, že to čo píšem je fakt dobré. A NIČ nepíšem. Nie je dôvod, že to čo robím nemá dobrú odozvu alebo, že keď to robím ma to nebaví. Baví ma to, keď to robím je to pre mňa príjemne strávený čas, dokonca často s pocitom naplnenia – a aj tak 460 dní ubehlo a ťažko povedať koľko ešte ubehne, aby som robila to čo som si myslela, že veľmi chcem.

Patrí to do skupiny sprcha

Sú veci v živote, ktoré milujem robiť ale strašne sa mi do toho nechce. Viem že to milujem, viem že keď to robím je to úžasné, ale myšlienka na to, že by som to mala ísť teraz urobiť je pre mňa – EE nepôjdem nechce sa mi. Ale keď sa k tomu dokopem, tak si hovorím: „Do kelu prečo mám taký problém začať.“ Proste princíp sprchy.

Mne sa často krát proste do nej nechce. Môj rozum si vymyslí, ako je to veľa práce a bla bla bla proste občas sa mi FAAAAAKTTTT NEEECHCEEE. Jasné že sa dokopem, na odpadávanie špiny z môjho tela sa mi čakať zas nechce. No a v ten moment, keď na mňa začnú dopadať teplé kvapky vody a ja pocítim zimomriavky z ich tepla si to užívam ako nič iné. Milujem to a hovorím si, ako je možné že sa mi do toho nechce. Tých vecí je na zozname viac – proste som plná protikladov a občas sa cítim ako seba sabotujúca rozpoltená osobnosť. Proste diagnóza ako svet.

Dve časti môjho ja

Pred tým, než som bola nevyspatou matkou, tak vyhrala väčšinou tá časť mňa, ktorá vedela, že to čo milujem robiť, stojí za tú „námahu“. Proste ma k tomu dokopala. Teraz mám už dlhšie obdobie, že vyhráva tá druhá osobnosť vo mne. Pani Nechcem pomenujme ju. Možno by bolo pre ňu lepšie pomenovanie To Nemá zmysel. A pani ToNemáZmysel zasahuje v podstate často do toho čo robím a nerobím. A paní VšetkoJeMožné alebo StojíToZaTo prehráva zápasy jeden za druhým. Hoci teraz to tak vyzerá, že drží opraty môjho rozhodovania ona. Pretože aj cez únavu píšem blog.

Tak tu tak sedím na zemi spálne je 6:10 a pozerám sa na blikajúci kurzor. Rozmýšľam čo mám vlastne napísať. Či vo mne ešte nejaké články vôbec sú. Boli noci keď mi moje nápady na články nedali spať. Teraz mi nedá spať skôr Nicolka /dnes 4.40 „party“ a to nebola jediná túto noc/ a na nápady, ako keby nezostal priestor, čas, energia. Proste nie je energia, všetku zbieram na to, aby som ako tak prežila deň, aspoň doteraz to tak bolo. Nicolka začína mať lepšie noci čo si nesmierne vážim. Nechcem sľubovať, že o tom napíšem viac, lebo tých sľubov som už dala veľa a nesplnila ich. To mi pridáva na frustrácii a berie energiu. Spúšťa to seba nespokojnosť, že nedodržím daný sľub. Byť zo seba viac frustrovaná, než už som mi za ten sľub, že niečo urobím a neurobím nestojí za to. Proste nechcem pridávať na sile paní ToNemáZmysel.

Má zymsel si pripomenúť denný život

Dala som si námahu a prečítala som si svoje publikované blogy a zistila, že sa mi to fakt dobre číta. Toto je dosť výnimočné pre mňa, nakoľko mne sa väčšinou moja tvorba nepáči. Zasmiala som sa, a aj som si poplakala, a tiež ma napadlo, že to je krásna spomienka. Veci a zážitky o ktorých píšem by som si inak nepamätala. Moja dlhodobá pamäť sa často premazáva a uchováva iba extrémne zážitky a zlomky z tých bežných. A to pri ťažkých životných chvíľach až tak nepomáha. Zisťujem, že oveľa viac pomáha spomienka, že môj denný život je prevažne dobrý. Že som zažívala často krásne veci a občas priemerné a striedmo tie zlé. A z nejakého dôvodu tie občas zlé, často krát tak podfarbia celkový pocit z minulosti alebo naháňa strach z budúcnosti.

Ťažko povedať čo bude či budem písať a či niečo vo mne ešte je. Zaskočená svetovou situáciou, mierne prevalcovaná novo rodičovstvom s pocitom zlomenej duše a s pocitom že mi život nie začína ale končí neviem či niečo spravím. Pred tým som si bola istá, že áno. Teraz som si istá len tým, že v tých dobrých dňoch to skúsim.

Nabrať odvahu a zdieľať

Vážim si svoj život, nesmierne si vážim, že som mamou, že mám v živote neuveriteľne veľa dobrého. A toto všetko nie je óda na nevďačnosť, ale odvaha odhaliť, že moja duša bolí. Nabrala som odvahu verejne sa priznať, že je dosť veľa dní keď sa v tom len patlem a potom dni kedy sa hrabem hore a potom sa kĺžem späť po bahne negatívnych emócií. Mám v rukáve veľa vedomostí z kníh a veľa hodín tréningov a práce na sebapoznaní, že mám vieru v to, že nájdem cestu ako sa zahojiť. A v tých dobrých dňoch na tom vždy makám a že sa pokúsim mať odvahu sa o to všetko podeliť. To dobré aj to zlé. Viem, že to čo sa mi deje, je síce spustené externými okolnosťami ale to čo to spustilo bolo v mojom vnútri a jedine zvnútra to viem zahojiť.

Tak na tento blog to aj stačilo a do ďalšieho momentu než ma opäť osloví energia písať a dám prsty na klávesnicu. Prajem Vám veľa radosti a veľa sily keď tá radosť bude na chvíľu schovaná.

S láskou ❤️
Tinka