Tehotenstvo – po druhé

A podarilo sa – som tehotná

Takže po dvoch rokoch skúšania, na ktoré sa vôbec nesťažujem 😊 sa to opäť podarilo 🙏 – otehotnela som. Zaujímavé je, že termínovo skoro podobne ako pri prvom tehotenstve. Test som si robila skoro ráno cca o 5:00 a veľa som od neho neočakávala. Za posledné roky ich bolo toľko… Takže oznámenie Frantovi – ktoré som si chcela natočiť bolo v tme. Pri prvom som mala natočené video s jeho reakciou na čiarky na teste pri svetle. Pri tomto mám natočenú tmu so zvukom. Ale bolo to krásne. Na videu počuť aká som zaskočená, ale rada a Franta tiež.

Deň testovania 19.9.19

Ja som mala vždy menštruáciu na čas. No od potratu sa proste zvykla omeškať aj o 5 dní, takže tých falošných tehotenských pocitov bolo už nespočetne veľa. Teraz som si na test nechala viac dní meškania. Sedela som tam na záchode, test na poháriku po namočení do moču a čakala. Myslela som si, že proste tak ako vždy, tam nič nebude a ono bolo. DVE výrazné čiarky – rozosmiala som sa. Neverila som vlastným očiam. Vošla som do spálne, ešte stále mierne zaskočená dvoma čiarkami. Franta už bol hore a tak sa ma hneď pýtal. Hovorím si no nič, nebudem tu teraz nastavovať kameru to by mu bolo hneď jasné, tak som ju zapla do tmy a oznámila mu to. Bol to krásny moment, tešili sme sa.

Rozhodnutie: Pri tomto tehotenstve na to pôjdem inak

Toto tehotenstvo som si povedala, že na to pôjdem inak. Že to začnem oznamovať hneď pro zaschnutí testu. Hlavne mojej najbližšej rodine. To prvé som im neoznámila (chcela som až na Vianoce), no a potom som im oznámila len potrat. A nebolo o nič menej bolestivejšie, ako keby som im to oznámila, tešili by sme sa a potom by prišiel potrat. Mali by sme aspoň niekoľko týždňov radosti o ktoré som ich mojich tajením pripravila. A bol ešte jeden dôvod… Toničku /moju sestru/ pár dní pred tým hospitalizovali so zakrvácaním do mozgu a našiel sa ďalší nádor. A tak som to proste chcela premiešať pozitívnymi správami. Proste zmeniť energiu rodiny 😊. Čo sa aj podarilo a ona aj bola z rodiny prvá, ktorej som to oznámila a potom mojej mamke.

To bolo radosti – sĺz z radosti a smiechu a cez víkend sme to oznámili Frantovým rodičom a tiež dievčatám v práci. Zvyšku sveta cez FB, tak ako som si to pri prvom tehotenstve vysnívala, na Vianoce.

A bolo to tak krásne ako som si to predstavovala.

Ale nebolo to tak jednoduché

Začiatok môjho tehotenstva bol náročný. Pôvodne som si myslela, že ho budem dokumentovať a písať blog z každého trimestru. Či už ako môj spomienkový denník, alebo tiež ako pomoc a prípadná inšpirácia pre okolie čo riešim a ako. Lenže, tak nejak sa pár vecí, po oznámení tehotenstva, zviezlo dolu kopcom. A spisovanie blogu vyzeralo, že asi nebude o čom. Ale poďme poporiadku.

Deň prvej kontroly 1.10.2019

Tak som sa po zaschnutí testu objednala na prvú kontrolu. S rešpektom, nadšením ale aj nevoľnosťami som čakala v čakárni, než ma lekárka zavolá dnu na môj prvý ultrazvuk. A potvrdilo sa. Som tehotná je tam malá čmuha ❤️ 4,7 cm veľká na správnom mieste čiže v maternici. Bolo mi oficiálne potvrdené, že som tehotná cca v 6 týždni. Čo je zaujímavé, že pri prvej kontrole mala veľkosť ako môj dátum narodenia 4.7. 😊 – osud.

Keďže prvé tehotenstvo mi zamĺklo odporučili mi progesteron (ktorý vie tiež slušne prispievať k nevoľnostiam) s ktorým som súhlasila (kto ma pozná vie, že ja lieky veľmi neberiem, na choroby mám meditáciu, ale tak som nejak išla s prúdom, ale o tom v inom blogu) a začala som ho užívať. Hneď po kontrole som vlakom vyrazila na Slovensko lebo Tonička bola po druhej operácii mozgu. Chcela som ju vidieť.

Nevoľnosti naberajú na otáčkach

Cestou na Slovensko pritvrdili nevoľnosti ešte viac a cesta vlakom bola ako za trest. A každým ďalším dňom to bolo horšie a horšie. Nič sa mi nedalo jesť, zo všetkého mi bolo zle, už som sa s tým stavom budila a pretrval až kým som nezaspala. Blog o nevoľnostiach a hlavne čo mi pomáhalo je už rozpracovaný, určite sa o to podelím. Nezvracala som, ale bolo mi zle a do bonusu som sa zobudila so seknutým krkom, otáčanie len od pása. Jedno z najhorších seknutí môjho života. Nedalo sa mi stáť, sedieť ani ležať, neexistovala „úľavová“ poloha. Proste to len extrémne bolelo.

Bola to výzva a nemôžem úprimne povedať, že by radosť z toho, že som tehotná prevážila to čo sa mi dialo. Pri celodenných nevoľnostiach a ešte seknutým krkom, to proste nestačí. Hlavne ak okrem tej nevoľnosti iný príznak, že je „všetko v poriadku“ nemám. Pri predošlom tehotenstve som mala nevoľnosti do 10teho týždňa a plod zamĺkol v 8 týždni. Viac o tom je v mojom blogu – Môj zamĺknutý potrat, alebo keď život nejde podľa plánu.

Snažím sa to zvládať

Takže som sa to snažila zvládať a dať podporu aj Toničke, ktorej bolo po operácii veľmi zle. Chcela som byť s ňou v nemocnici, ako pri prvej operácii, ale nešlo to. Dokonca v deň návštevy nemocnice, som po jej skončení išla pešo domov, bolela ma hlava. Verila som, že mi čerstvý vzduch pomôže a namiesto toho som dostala takú migrénu (+ ten krk a nevoľnosti), že ma to rozplakalo – to už sa dávno nestalo. Bola som sama v byte a trpela som, proste bolo ťažko… Nakoniec som to zvládla aj s pomocou mamky keď došla z nemocnice. Jej pohladenie a to, že mi natrela krk niečím bylinne pálivým, aby došlo k úľave.

Toničke sa moje nevoľnosti nezdali, tak mi z lôžka nemocnice vybavila kontrolu na 4.10. u jej gynekologičky, aby sa nič neprehliadlo. Hovorila som si, že to bude fajn a aspoň mamka, ktorá som mnou išla na kontrolu, uvidí drobčeka v maternici a mňa to tiež poteší.

Ďalšia kontrola – prvé pochybnosti

Tak som tam čakala, bledá ako stena, v žalúdku len mentolku aby som to nejak dala. Hupla som na stôl a pri výraze pani doktorky to nebol nič moc pocit. Podľa nej žiaden progres. Čo nie je dobré. Síce ma utešovala, že to je iný ultrazvuk, že to nič nemusí znamenať ale zas je jasné, že nie som najmladšia (40 rokov) a predošlý potrat. Nuž lekári vedia občas tak potešiť… proste k tomu všetkému… tak ďalšie slzy. Volala som Frantovi a on ma povzbudil tak, že slzy prestali a videla som to všetko lepšie. Vďaka za neho a jeho silnú vieru v to, že to bude dobré. Roky študovania pozitívneho myslenia, meditovania a ako rýchlo som sa stratila v strachu. Lekárka mi odporučila ísť k mojej lekárke na kontrolu, ktorá bola aj tak v pláne na 8.10.2020

Kontrola druhá

Tak som 8.10 išla na ďalšiu kontrolu. Rozhodla som sa, že lekárke nič nepoviem o tej slovenskej kontrole. Čo ja viem, dúfala som, že ju neovplyvním a uvidí veci lepšie. No a nevidela skoro nič… Tak som tam tak ležala a plakala, ale nie úplne zúfalo, lebo som v kútiku duše verila, že to bude lepšie a hlavne čmuha tam stále je a brutálne nevoľnosti tiež 🤢. Ani len voda nešla dolu krkom, jedla som len z donútenia a váha rapídne klesala dolu. Dohodli sme sa, že mi odoberie krv a za dva dni opäť. Ak mi porastie hCG o dvojnásobok, znamená to, že plod rastie a je živý. Vysvetlivka: hCG je skratka pre humánny (ľudský) choriový gonadotropin – hormón, ktorý je uvoľňovaný do krvi po tom, čo sa oplodnené vajíčko zahniezdi v maternici.

Začali dni fandenia a motivácie

Od toho ultrazvuku Franta každý večer prehováral k môjmu brušku (až do konca tehotenstva 😍), aby ten zázrak v ňom rástol, aby bolo hCG dvojnásobné. Hovorili sme to dáš, zdvihneš to hCG, veríme Ti. 10.10 nadišiel deň odberu, pocity zmiešané a dofarbené nevoľnosťami. Na odberoch bola skvelá sestrička a hovorím jej „Prosím odoberte tak aby tam bol nárast hCG“. Veľmi sa tešila, že chcem aby tam bolo a podelila sa o jej príbeh. V skratke: bolo jej povedané, že nebude mať deti a má dvoch chlapcov ❤️. To ma potešilo aj motivovalo ostať pozitívna.

Veľmi vysoké hCG ale malý nárast

Prišla hodina H a my sme volali, aby sme sa dozvedeli výsledky. Bolo mi oznámené, že hCG nenarástlo dvojnásobne, že to nevyzerá dobre… a potom sa na druhej strane linky zasekol hlas a zarazene povedal – „Ale máte ho veľmi vysoké“. Ako keby ste tam mali dvojičky… Štandard výšky hCG je v 6 týždni cca od 1.100 do 57.000 a ja som mala 115 tisíc. Tomu sa hovorí hojnosť, napadlo ma „Že som ako sedlák, beriem aj z facky veľkú“ (hCG tiež spôsobuje nevoľnosti) A toto vysoké hCG zabezpečilo nášmu bábätku, že sa čakalo a išla som za dva dni na ďalšie testy nárast nebol 2násobný opäť „iba o 78 tisíc“ čo je pre niektoré ženy celé hCG a tak som išla na posledný ultrazvuk s tým, že to bude potrat. Dokonca ani telefón som si nebrala so sebou lebo som si hovorila, že nebude čo fotiť / točiť.

Išla som do toho zmierená

Pamätám si, že deň pred touto finálnou kontrolou som bola na prechádzke s Frantom a vnútorne som rozjímala a meditovala. Pozerala som sa do diaľky a povedala si, že buď to ten drobček dá, alebo je to moje posledné tehotenstvo. Už viac nevoľností a hojenia nechcem. Viem, že sú na svete ženy, a ja ich obdivujem, že si prešli nespočetnými potratmi a pokusmi mať dieťa. Sú to silné ženy, ale ja som sa tak nejak zmierila. Proste budem bezdetná, ak to tak má byť a budem si život užívať tak ako som. Cítila som sa úplná. To čo som mala mi stačilo a bola som zmierená. Bolo mi veľmi zle ale ten mier priniesol kľud a západ slnka mi hladil tvár ako keby mi hovoril, všetko je v poriadku, tak ako je.

Prekvapenie – hCG nemusí dvojnásobne rásť

Keďže pri kontrole nevidím na monitor ultrazvuku, musím odčítať z tváre lekárky a tento krát sa mi ten výraz naozaj páčil 😊. Moja čmuha ❤️ sa zvätšila a bola aj aktivita srdca. Pamätám si ako som s nohavičkami „na pol žrde“ utekala cez ordináciu pre telefón, aby som si urobila záznam. Bolo mi jedno, že som polonahá. To bola taká radosť, až som zabudla, že mi je nevoľno. Náš plod mal 14 mm a gestačný vek bol odhadovaný na 7 týždňov + 5 dní 👏👏👏. Čísla z môjho dátumu narodenia ju stále sprevádzali 😊. Na konci blogu foto, ktorá to dokazuje, že čísla 4 a 7 ju sprevádzali.

Na ten beh cez ordináciu dodnes nezabudnem. Vždy sa pousmejem, keď si na to spomeniem. Tak komicky krásna spomienka. Že beh s nohavičkami pri členkoch – no nie darmo my ženy sme talentované po všetkých smeroch. A teraz ako matka vidím, že tie talenty a schopnosti len rastú a byť chobotnicou je najväčší talent, ale o tom v ďalšom blogu – možno, ako ho stihnem niekedy napísať 😁.

A začalo obdobie testov a kontrol. Radostí a ľakaní od lekárov a pocitu zmierenia a akceptovania, že mi je mizerne.

Hlavý odkaz blogu

Keďže tento blog je už teraz dlhý bude na pokračovanie. Hlavný odkaz tohto blogu je, že zázraky sa dejú. A aj keď sa dejú môže sa ten zázrak cítiť náročne, radostne, spokojne aj nešťastne ako život sám. K celej životnej ceste patria všetky farby emócií a ja som ich prežila všetky a často aj hľadala odpovede, že prečo mi je ako mi je a tak. Proste pán Google občas najväčší kamarát ale hlavne som pochopila, že veci sa dejú a je na mne ako ich prijmem. A hlavne, že prijmem to, že „TO NEDÁVAM“. A je v poriadku byť nie len šťastná ale aj smutná a nešťastná, že to znamená len to, že žijem život, so všetkým čo k nemu patrí.

S láskou chobotnica Tinka