Dnes pri odchode zo spálne, po uspatí Nicolky ma napadlo, že mám vlastne za sebou úspešný deň. Nie preto, že som veľa urobila. Nie preto, že by som niečo extra v daný deň dosiahla. Skôr mi došlo to aký je to dar, že moje dieťa pokojne spí a ja som mala ten dar a možnosť ju uspať. Že v tom ako deň skončil je tak veľa z toho aký vlastne bol.
Neudialo sa nič veľkého a predsa tak veľa
Nič veľkého sa neudialo čo by ovplyvnilo večerné uspávanie, ani jednu z nás nič nebolelo a mohli sme si to uspávanie užiť. Netlačilo na mňa nič, nebola som nikde preč. A to preč môže byť čokoľvek, kvôli práci, zdraviu, alebo že by som tu už vôbec nebola.
Tak rýchlo zabúdam ale spomenula som si 🙏
Tak rýchlo niekedy zabudnem, tak často sa stáva, že ten dar prehliadnem, lebo mi hlave beží zoznam čo mám ešte stihnúť, alebo to čo som nestihla. A pritom, tu predo mnou, sa odvíja príbeh krásneho dňa. Dňa, ktorý skončil tak že moje dieťa pokľudne spí a ja to vnímam. Je to dar keď deň skončí „normálne“ – obyčajne, bežne až nudne. Pretože svet je plný príbehov a ľudí čo by dali veľmi veľa za to čo mám teraz ja.
Krásny večer
Tinka
