Prišlo zatmenie

Včera som kričala na Boha. Bol to jeden z tých dní, kedy som sa nechala uniesť egom, strachom, venovala pozornosť únave v mojom tele… Bez výhľadu kedy obmedzenia a karanténa skončí… Po spočítaní firemných financií a znižujúcej sa zásoby k hranici, ktorá sa blíži k minimálnemu limitu, čo by sme si chceli nechať pre svoj život. A do toho 35 týždeň tehotenstva, tlak na pľúca a žalúdok, nevedieť sa doslova nadýchnuť. Bolesti v pätách, v úponoch v podbrušku, tŕpnuce ruky s boľavými prstami. A s váhou pŕs na hrudi, ktoré narástli, že presahujú moju únosnosť a veľkosť košíku K s obvodom chrbtu 75. Len sa pozrite na abecedu, aké veľké číslo pŕs to je. Moje prsia vážia viac ako bábätko vo mne a všetko čo s ním je spojené – plodová voda, placenta a podobné záležitosti.

Frustrácia prevzala žezlo

A tak som sa horko ťažko doplazila na kraj postele, lebo mi bolo treba na záchod, častosť tejto potreby už ani nevnímam. Zdvihla hlavu k strešnému oknu, pozrela na čiernu hviezdnu oblohu a začala kričať.. Bože prečoooo – bola som frustrovaná. Prečo tak ťažké tehotenstvo, prečo tá rakovina v našej rodine, prečo auto zrazilo práve moju mamku a sestrine deti, prečo teraz tá karanténa, prečo som bez príjmov a 10 rokov budovaná fima možno skrachuje. Prečo mi narástli o toľko, už tak veľké prsia – však nie každej narastú. Prečo sa mi jedlo, ktoré keď zjem ako keby sa mi pokazilo v ústach a chuť po ňom je hrozná. Prečo ma do 6 mesiaca napínalo na zvracanie… Prečo dávaš niektorým ženám tak ťažké tehotensvá, však to je dar a bolo by krásne si s láskou a v dobrom zdraví užívať ten dar.

Viem vidieť to dobré skoro vo všetkom

Ja som človek čo vydrží veľa a hranicu bolesti, či už tela alebo duše má dosť vysokú. Väčšinou vidím vo všetkom to dobré. Ako keď som potratila a v dátume kedy som mala mať pôrod, som sedela na nemocničnej chodbe a meditovala. Moju sestru Tonku práve operovali – odstraňovali jej nádor na mozgu. A vnímala som a poďakovala bábätku, že mi dalo možnosť byť pri nej. Držať ju pred operáciou za ruku a počas operácie moju mamku. Mohla som tam byť, podporiť rodinu, proste videla som to dobré.  Hnevom ani hádaním sa s realitou aj tak nič nezmeníme. Ja vnútorne viem, že prijatie je tá najlepšia cesta. Lebo prijatie mi dáva možnosť nebyť zahrabaná ľútostnými spomienkami, hlboko v minulosti, ale byť prítomná v danom okamihu. To mi dáva ešte väčšiu možnosť a silu pomáhať a žiť vyrovnaný život plný vnútornej sily.

Posledná kvapka – môj spúšťač

Ale včera nie, moja duša bola ťažká. Keď som dofunela po bolestivom manévre vyliezania z postele, rozumej bolia ma aj zápästia o ktoré sa opieram pri vychádzaní z nej… a tak som kričala na to okno, na tú čiernu oblohu za ním, na tú prázdnotu. Všetko som mu vytmavila, až som sa na konci toho všetkého rozosmiala. Pretože niektoré hlášky boli až absurdné a tiež môj tréning sebapozorovania a byť v prítomnosti zabral. Ale padlo to dobre.  Všetko šlo von. Ani neviem prečo, bolo moc fajn niekomu za to vynadať 😂. Za tie moje myšlienky, strachy, obavy a vynadať za bolesť. Väčšinu našich problémov nespôsobuje situácia samotná – všetky sú neutrálne. Dobrú a zlú ju robí náš názor na ňu. Tak že v podstate Boh za to nemôže – viem že Ja. Že bojujem s realitou, že sa zbytočne hnevám, že som uverila strachu, ktorý aj tak klame, že proste na krátky moment vyhralo ego.

Ale bolo to tak dobré si zakričať a netutlať to. Boh to chápe a dáva nám priestor 😁 a tiež viem, že si to neberie osobne. Cítila som ozdravnú silu v sebe, cítila som ten dar a bola vďačná, že tie bolestivé zápästia, boli poslednou kvapkou a ja som začala kričať.

Čo znamená pre mňa Boh?

Rozumej ja nevnímam Boha ako katolíckeho, hoci už teraz nič proti tomu. Dlho som s tým oslovením mala problém, rodina je katolícka a výchova /tá katolícka/ bola občas nútená a príbehy, ktoré mi hovorili o trestajúcom bohu… proste som ho/ju nemala rada. No posledné roky som urobila s daným oslovením mier. Vnímam to ako energiu – lásku, univerzum, silu vo mne, ja som tá energia, ja som to božstvo. A tiež moja pohodlnosť vyhrala  – pretože Boh je krátky názov 😊. A teraz pre mňa predstavuje všetko to dobré, milujúce a tiež to že – JA SOM TIEŽ BOH. Pochádzam z tej istej energie a stále som na ňu napojená. Ja som ten zázrak zrodenia, cesty a návratu k sebe, keď odložím fyzické telo.

A viac než kedykoľvek predtým si to uvedomujem. Som tehotná a vo svojom vnútri vnímam ten zázrak jasnejšie – to dieťa vo mne je tiež Boh, univerzum, láska – proste dar. A ja som ním tiež, zrodila som sa rovnako. Bola som v lone matky, milovaná plne a očakávaná. Každý na svete je to všetko – je súčasťou božstva a je BOH – láska, energia a svetlo. Z toho pocitu úplnosti a to že mám hodnotu len pretože som, vychádza mier, spokojnosť a radosť. Som hodná všetkého dobrého. Každý z nás je.

To je proste život

Ale tieň čas od času padne na každého. A je dobré to vypustiť, tak som to včera vypustila ja. Dokonca som napísala iný blog. Tento píšem ráno po tom. Ani mi nejde o rady – len o to sa podeliť. Ukázať že to nevadí, že je dobré emóciám dať priechod. Je v poriadku byť ľuďmi. Nie je potrebné sa vždy usmievať a prezentovať, že je všetko super. Hlavne keď to tak necítime. Ja sama som to kedysi nerada priznávala, lebo však som meditovala, trénovala byť prítomná a čítala kopec kníh. Často krát radila ako lepšie zvládnuť život. Ako si veci nebrať osobne a že všetko v našom živote je tak ako má byť. A hlavne mala som túžbu inšpirovať a stále len svietiť. A keď som mala takéto stavy, mala som pocit, že som zlyhala. Ale nezlyhala. Som človek a tiež každý dobrý učiteľ, musí byť občas žiakom, aby sa rozvíjal a vedel lepšie viesť.

Priznávam sa, že sú momenty keď som bosorka na metle a ten hnev mi robí dobre a krik tiež 😊. A slovo prepáč už nemám problém použiť a ani uznať, že sa ešte stále musím učiť.

Som na ceste a učím sa

Proste som na ceste a niektoré moje myšlienkové odbočky ma zavedú k poznaniu, že musím ďalej hľadať a učiť sa milovať seba a svoju cestu taká aká je. Akceptujem sa s láskou so všetkým čo vo mne je a so všetkým čo ešte ku mne príde a čo vo mne bolo. Som otvorená ďalším dňom a skúsenostiam čo majú prísť. Opäť vo všetkom vidím dar. A keď sa zatmie tak použijem svoj tréning na ktorom neustále pracujem a cvičím. Jednorazové celoživotné osvietenie nie je bežné. Ako na všetkom je potrebné na ňom pracovať.

Tak že odkaz na záver tohto blogu je, že najdôležitejšia je láska a pochopenie voči sebe, voči okoliu a voči životu. Aj keď v momentoch hnevu nie vždy je možná, stačí ak jej dáte priestor po búrke a vyčistí nebo Vašej duše. A príde s ňou aj pochopenie, že ste robili najlepšie ako sa dalo a príde aj múdrosť ktorá navrhne, ako by sa to na dalo nabudúce zlepšiť.

Držte sa všetci, mám Vás rada a je dobre tak ako je.

S láskou Tinka